Umelecká sbierka
Motív epilepsie v náboženskom umení
Úvod:
Vo všetkých epochách histórie ľudskej rasy sú chudoba, nešťastie, choroba a utrpenie často spájané s mocou vyššieho vedenia, duchovnou podstatou, osobitými božstvami alebo odvahou. O epilepsii tiež platí (často s dramatickými symptómami), že ľudstvo ešte nebolo schopné nájsť prirodzené vysvetlenie ako aj príčinu už viac ako tisíc rokov. Rôzne mená, ktorým bolo toto ochorenie nazývané v lekárskej i laickej terminológii v rôznych historických epochách, sú indikáciou k predpokladanému vzťahu medzi epilepsiou a niečím nadprirodzeným : hiera nosos (po grécky) alebo morbus sacer (po latinsky) : svätá choroba; morbus divinus božská, morbus deificus stvorená bohom, morbus coelestis nebeská choroba; alebo morbus astralis hviezdna a morbus lunaticus mesačná choroba.
Hlavne v stredovekom Nemecku sa veľké množstvo bežných vysvetlení epilepsie s veľkým dôrazom pripisovalo vzťahu tvoreného náboženstvom a poverami o „padúcnici" a nadprirodzenou božskou silou: Zuchte Christi, Gewalt Gottes, schedelnde (schüttelnde) Gottesstraf, dat hillig (potrestanie Krista, čin Boha, trasúci sa trest od Boha) ( Mecklenburg) . Dokonca výraz „Grichterle", používaný na opis epileptických kŕčov, ktorými trpia zväčša malé deti, je ešte stále bežným popisom v Južnom Nemecku, a vznik ochorenia sa pripisuje k predpokladaným nadprirodzeným (skôr démonickým ako božským) príčinám ochorenia:"gichtige Krankheit" (Gichterle je zdrobneninou tohto názvu) znamená niečo ako chorobu prinášanú prostredníctvom čarov a kúziel.
Podľa idei populárnej v stredovekej kresťanskej viere, mal Boh oboje, silu zoslať epilepsiu na ľudí (či ako trest, pykanie či výzvu) ako ich aj tohoto zbaviť. Teda úľavu od choroby prinášal skôr Boh a kresťanská viera než lekár a medicína. Navyše Kristus a jeho svätí bol často volaní na pomoc v boji s „padúcnicou"- v babskom liečiteľstve ( liečiteľstvo obracajúce sa na svätých a na posvätné veci) sa objavovali kvalifikovaní „špecialisti na epilepsiu", z ktorých najdôležitejším- v nemecky hovoriacej časti sveta- bol Svätý Valentín, a toto zotrvalo až do súčasnosti.
Valentínov patronát nad epilepsiou sa prisudzuje pravdepodobne kvôli menu svätca: ´Valentín´ má fonetickú podobnosť (aj keď nemá etymologický vzťah) s nemeckým slovom ´fallen´(padnúť). „Valentine- fall net hin" (Valentine- nepadni dolu!) je ľudovo obľúbením želaním ľudí náchylným na záchvaty. Fráza „ On/ona musí mať dnes Valentínsky deň" sa ešte stále používa v žargóne vo vzťahu k osobe, ktorej niečo spadlo v čase jej nepozornosti, keď bola duchom neprítomná.
V stredovekej Európe, v nemeckom žargóne, epilepsia získala početné mená v spojitosti s Valentínskym patronátom: choroba Sv.Valentína, pomsta Sv.Valentína, neduh Sv.Valentína, súženie Sv.Valentína alebo- v latinčine- morbus Sancti Valentine (námet Svätého Valentína a jeho patronátu nad epilepsiou bude preskúmaný v mnohých detailoch v rozsahu jednotlivých bodov tohto poradia).
Je pochopiteľné, že v krajinách s kresťanskou tradíciou, v ktorých sa nehovorí nemecky- kvôli spomenutým jazykovým zdôvodneniam- by Svätý Valentín sotva hral nejakú rolu ako patrón padúcnice. Napríklad vo Francúzsku bol Svätý Ján dôležitým pomocníkom v boji proti epilepsii (mal de Saint Jean) a v anglo-saských krajinách, špeciálne v katolíckom Írsku, to bol Svätý Pavol (Saint Paul´s desease).
Takže v konečnom dôsledku sa v umeleckých zobrazeniach spájajú témy ´Božstvo a epilepsia´ v rôznych epochách a kultúrach- medzi starovekými Egypťanmi a Hindami v starovekej Indii, Inkami v Strednej Amerike alebo medzi Kresťanmi v stredovekej Európe.
Božský tanečník
V náboženstve Hindu je často chorými privolávaný mocný boh Shiva, ktorý môže choroby priniesť alebo odstrániť.
Socha na obrázku, ktorá je v skutočnosti asi meter vysoká, predstavuje Shivu ako "božského tanečníka", ktorý stojí jednou nohou na chrbte démona "apasmâry", a takto nad ním víťazí. V Starej Indii bol "apasmâra" zlý boh epilepsie. V staroindickom medicínskom Caraka-pisme (6. storočie po Krístovi), znamená tento démon súčasne "epileptickú chorobu". Existuju štyri "apasmâra-variácie" (štyri rozličné druhy epilepsie s rôznymi formami prejavu) – a proti týmto všetkým mohol pomôcť tancujúci boh Shiva!
Socha na obrázku, ktorá je v skutočnosti asi meter vysoká, predstavuje Shivu ako "božského tanečníka", ktorý stojí jednou nohou na chrbte démona "apasmâry", a takto nad ním víťazí. V Starej Indii bol "apasmâra" zlý boh epilepsie. V staroindickom medicínskom Caraka-pisme (6. storočie po Krístovi), znamená tento démon súčasne "epileptickú chorobu". Existuju štyri "apasmâra-variácie" (štyri rozličné druhy epilepsie s rôznymi formami prejavu) – a proti týmto všetkým mohol pomôcť tancujúci boh Shiva!
(Zobrazená Shiva-socha [bronz, 11. storočie, južná India] sa nachádza v múzeum ázijského umenia v Paríži - Musée Guimet).
Bohýňa Epilepsie z Centrálnej Ameriky
Aztécka bohyňa Tlazolteotl mala takisto schopnosť chorobu vyvolať alebo od nej zachrániť. Mohla vniknúť do človeka a tým ho nechať upadnúť do kŕčov. Na tu reprodukovanej Tapisserii (súkromna zbierka) je bohyňa sama zobrazená ako zpersonifikovaný epileptický výjav: ústa vypľúvajúce penu a krv, kvapkajúce oči v červenej tvári, vytočené a "zkŕčovatené" nohy.
Vyliečenie
Tu zobrazený výjav z evangeliara cisára Otto III. sa vzťahuje na uzdravenie "námesačného" (epileptického chlapca), ako je to opísané v evangeliách Matúša, Marka a Lukáša. "Pane zmiluj sa nad mojím synom! Pretože je námesačný a ťažko trpí; často spadne do ohňa a do vody", je napísané v 17. kapitole evangelia podľa Matúša. "A ja som ho priviedol ku tvojim učeníkom a oni mu nemohli pomôcť."
Viac ako 1000 rokov stará knižná kresba ukazuje uzdravenie, ktoré sa udialo po prosbe otca: Démonovi, ktorý je príčinou choroby chlapca, ktorého v "kŕčovitej" polohe drží jeho otec, prikazuje Kristus výrazným gestom, chlapca opustiť a z neho vyjsť. Učeníci Krista spolu s otcom chlapca majú s nádejou upreté oči na Krista. Matúš ďalej zaznamenáva: "A zlý duch vyšiel z neho a chlapec sa uzdravil v tej istej hodine."
Viac ako 1000 rokov stará knižná kresba ukazuje uzdravenie, ktoré sa udialo po prosbe otca: Démonovi, ktorý je príčinou choroby chlapca, ktorého v "kŕčovitej" polohe drží jeho otec, prikazuje Kristus výrazným gestom, chlapca opustiť a z neho vyjsť. Učeníci Krista spolu s otcom chlapca majú s nádejou upreté oči na Krista. Matúš ďalej zaznamenáva: "A zlý duch vyšiel z neho a chlapec sa uzdravil v tej istej hodine."
Sv. Valentin‚ patron padúcnice
Maľba, ktorú maľoval Lukas Cranach Starší okolo roku 1502 a ktorá je uchovaná v akademii zdelávacích umení vo Viedni, predstavuje Sv. Valentína z Terni (Stredné Taliansko) z časov skorého kresťanstva, v nádhernom biskupskom ornáte. Za jeho chrbtom, skoro z obrazu vytlačený, leži chorý v jeho epileptickom záchvate. Široko rozďavené ústa chorého s jeho takmer hrubo namaľovanými rysmi tváre sú v nápadnom kontraste k jemnej postave dobrodinca, ktorá kľačí pred svätcom. Strom nad "postihnutým padúcnicou" nemá takmer žiadnu zeleň, bezlistnaté tenké konáre sa môžu, takisto ako poloha chorého na okraji, považovať za metafóru pre sociálnu situáciu záchvatom postihnutého, a takisto je tu aj v zjavnom protiklade symetricky predstavená stavba, podobná nádhernému palácu, ktorá je nad postavou dobrodinca.
